Nachádzate sa tuMajú niečo spoločné country a jazz?

Majú niečo spoločné country a jazz?


kacica 23 apríl 2003

Juraj Maxián a František Horváth Na prvý pohľad možno nič, na druhý – Exfóniu. K terajšiemu soundu sa jazz-blues-folk-rocková Exfónia dopracovala práve od country. Chalani v týchto mesiacoch rozoberajú filozofickú otázku, či sa im v lete s Exfóniou podarí uchytiť na nejakom tom FCTB festivale. Tvrdia, že zarytým folkáčom znie ich hudba ako heavy metal a mohlo by sa stať, že za bustrované gitary by ich z takého trampského festivalíku deti prírody hnali kadeľahšie... Zo Strunobrania 2001 ich však nevyhnali, naopak, ušlo sa im ocenenie.
Dostihnúť všetkých členov pokope mimo koncertov je nadľudským úsilím, a tak som bola spokojná, keď sa mi v Leviciach podarilo dochytiť aspoň basgitaristu Františka Horvátha, ktorý je v kapele takmer od samého prvopočiatku a trošku ma previedol – a teraz prevedie aj vás – zákutiami tejto netypicky folkovej skupiny.Spomínal si mi, že sa chystáte na turné, resp. vybavujete si nejaké koncerty, máte už niečo zaistené?
Ešte stále sa na tom pracuje – je to termínovo fixované, pretože tí ostatní ľudia, ktorí sú profesionálni muzikanti, čiže 80% kapely, majú aj nejaké iné kapely a majú voľno posledný májový a prvý júnový týždeň, takže tieto dva týždne pôjdeme kamkoľvek, kde sa to podarí vybaviť...

Ako často vlastne vystupujete, keď sa tak ťažko sa dávate dokopy?
Celé sa to odvíja od toho, kto kedy má čas. Bolo aj také obdobie, keď sa rozhodovalo, či kapela bude, alebo nebude. A nakoniec, a musím úprimne povedať, že mi to dobre padlo, aj ľudia, ktorí tam prišli ako poslední, si ku kapele vybudovali citový vzťah a neradi by ju opustili. Dohodli sme sa na kompromise, že určitý čas bude existovať a určitý čas bude mať taký zimný spánok. Rátame, že dvakrát do roka – raz na jar, raz na jeseň si niekde zahráme. Pokiaľ bude trochu peňazí, tak sa bude nahrávať. Ak sa to podarí, tak niekedy začiatkom leta by som to chcel postrkať do rádií a uvidí sa, či sa to tam chytí, alebo nie. Ak áno, taktika bude iná a aj u chalanov budú musieť ustúpiť iné projekty.

Kto sú v súčasnosti členovia Exfónie? Na web-stránke gitaristu Stana Počajiho som si prečítala, že už s vami nehráva...
Stano s nami nehráva od júla minulého roku, má nejaké vlastné plány. Nerozišli sme sa v zlom, a to sa v kapelách málokedy stáva a držíme mu palce. Ostali sme štyria: Peter Lipa na klávesy, Miro Hank na bicie, Juro Maxián a ja. Potom sme maturovali nad tým, aká by bola ideálna zostava, či pribrať niekoho, keď pribrať, tak koho, aký nástroj – to bolo pomerne dlhodobé rozhodovanie. Náhoda priviala do cesty Petra Preložníka, s ktorým sme sa my všetci už postretali v iných zoskupeniach, v ktorých zaskakoval miesto Peťa Lipu. Nakoniec sme sa dohodli, že budú hrať obaja, to znamená, že teraz budeme hrať s dvomi klávesmi – trošku to zase prinesie posun vo zvuku. Uvidíme, ako to pôjde – jeden z tých klávesov bude mať skôr rytmickú a podkladovú úlohu a druhý viacej tú sólovú. V neposlednom rade aj po ľudskej stránke fungujeme bez väčších problémov, to je niekedy dôležitejšie, ako keď máš špičkového muzikanta, ktorý je, bohužiaľ, idiot a nedá sa s ním dohodnúť.

Vlastne z pôvodných členov zostal iba Juraj Maxián a ty.
Hej, vlastne iba Juraj, pretože aj ja som iba prišelec.

Ako to bolo v začiatkoch? Počula som, že ste začínali ako country skupina, neviem, či to bol vtip...
Nebol to vtip. Tá kapela sa vtedy volala Eufónia a prapôvodné začiatky sú niekde v polovici 80. rokov v Žiari nad Hronom, keď bol ešte Juro Maxián gymnazistom a začal písať prvé pesničky. Vtedy to obsadenie bolo – 2 gitary, violončelo, flauta, perkusie. Keď Juro začal študovať v Bratislave, zoznámil sa s človekom, ktorý sa volá Peter Kutej, je z Brna a začali spolu hrávať ako duo. Mali country a folkové pesničky, určitý čas boli v prevahe tie country. Ja som sa potom zvláštnym spôsobom nanominoval do kapely – Peter Kutej v domnení, že sa ma zbaví, mi povedal, že by som s nimi mohol hrať, ale že nech si zoženiem kontrabas. Tak som o dva dni prišiel s kontrabasom a už sa ma nezbavil. Problém bol v tom, že ja som kontrabas do tých čias naozaj videl iba na obrázku a o 4 dni sa malo ísť niečo nahrávať do štúdia – tak som prešiel takým rýchlokurzom. :-))) A veľmi milá záležitosť sa stala asi pred dvoma týždňami, prišiel za nami jeden kamarát a doniesol CDčko, na ktorom sú presne tieto veci – ešte tie prapôvodné, ktoré sme točili na Bernoláku a v Slovenskom rozhlase. Ešte som sa nedostal k tomu, aby som si to vypočul, ale hrozne ma to zaujíma.

Pripravovali ste poetické večery s básnikom Jozefom Urbanom. Ako ste sa dostali k spolupráci s ním?
K spolupráci s Jozefom Urbanom sme sa dostali po niekoľkých litroch vína. Začnem zoširoka: Gymnázium Laca Novomeského v Bratislave organizovalo svojho času literárnu súťaž a Jozef Urban je niekoľkonásobným víťazom tejto súťaže v kategórii poézia, ja som víťazom v kategórii próza. Ešte za socíku sa natáčal Televízny klub mladých a tam pozvali aj jeho, aj mňa a ja som už mal od neho čosi prečítané, tak som Joža oslovil, aby sme si dali nejaký pohár vína. A keď som začal hrať v Eufónii, vediac, že sú tam niektoré jeho zhudobnené texty, povedal som si, že asi by som mal zoznámiť tých dvoch pánov umelcov – muzikanta (Juraja Maxiána, pozn. red.) a pisálka. Slovo dalo slovo a zoznámili sa. Napadlo nám, že počas tých našich koncertov by mohli prísť nejakí básnici čítať svoje básne; Jožo Urban tak s radosťou urobil a okrem neho postupne prijali pozvanie Maroš Bančej, Ján Štrasser, Milan Lasica, Tomáš Janovic... Mali sme aj zopár kamarátov, ktorí sa zaoberali fotením a výtvarným umením, tak sme robili také happeningy, ktoré sa skladali z básní, hudby a poprípade tam bola ešte nejaká výstava fotografií alebo obrazov, grafík. Väčšinou to bolo na Družbe, ale robili sme takéto akcie aj na Mlynoch, Bernoláku (bratislavské vysokoškolské internáty, pozn. red.). Radi sme hrávali aj na ulici, lebo sa tam dalo pomerne dobre zarobiť, mali sme aj nejaké živé vystúpenia v rozhlase, potom sme hrávali na rôznych akciách, napríklad vernisážach. Ale preferovali sme klubové hranie – vychádzalo to aj z povahy našej, aj z povahy tej hudby. Robieval som rozhovory s ľuďmi, ktorí sa zaoberali literatúrou (Fero novinárčil napr. v literárnom časopise Dotyky) – básnikmi, prozaikmi, hlavne mladými, tak som sa ich vždy snažil prilákať na tie akcie, aby to bolo pestrejšie, rôznorodejšie... Ale potom sme skončili školu a zakapalo to.

Ako ste sa dali znovu dokopy?
V polovici 90. rokov sme začali premýšľať nad tým, že tie pesničky si zaslúžia, aby boli hrané. A ja som zase využil, že som v tom čase hrával s niektorými jazzovými muzikantmi, vyslovene jazzovú hudbu, a navrhol som im, nech prídu a nech si to vypočujú, čo kedy sa im to zapáčilo? Vtedy sa kapela zelektrizovala, prišli bicie, elektrická gitara, potom boli ešte nejaké personálne zmeny a teraz tá kapela vyzerá tak, ako vyzerá.

Zúčastnili ste sa aj festivalov v zahraničí...
S Exfóniou sme boli vo Francúzsku v Belforte, kde sa koná vždy na Turíce festival univerzitnej hudby. Tri dni sa hrá na rôznych miestach hudba od komornej cez filharmonickú, symfonickú hudbu až po heavy metal a rap a tisíce ľudí tam cestujú len preto. Je to niečo na spôsob juniorských majstrovstiev sveta v hokeji, že si tam skauti prídu vybrať kapely, ktoré by poprípade mohli niekedy niečo dosiahnuť, aspoň čo sa francúzskych kapiel týka. Keď sa pozriem dozadu nejakých 7-8 rokov, tak mnohé kapely, ktoré tam vtedy začínali, sú teraz vo Francúzsku ťažkými hviezdami. Tam sme hrali, myslím, že v r. 1999 a potom v Čechách a Maďarsku...

Aj ty si organizátorom festivalu D-jazz v Demandiciach, bude pokračovať aj tohto roku?
Bude to 27. a 28. júna – veľmi rýchlo sa to dá zistiť, vždy je to v posledný júnový víkend. Bude to ôsmy ročník, v r. 1995 bol prvý oficiálny a v r. 1994 bol taký nultý, ktorý sa konal v našej záhrade, varili sme si guláš, pili pivo a hrali sami pre seba.

Podľa čoho vyberáte ľudí na festival a kto príde teraz?
Najprv sme vyberali podľa toho, kto sú naši kamaráti, aby to stálo čo najmenej peňazí, teraz si vyberáme podľa toho, kto sú naši kamaráti, aby to stálo čím menej peňazí. :-)) Ale je sympatické, že ľudia, ktorí možno aj 10 – 15-krát denne zaznejú v rôznych rádiách, si radi prídu zahrať za guláš a pivo, lebo sa im tam páči, to asi pre tú atmosféru a asi snáď už aj kvôli úcte k tradícii. Tohto roku by mali hrať Peter Lipa s kapelou, maďarská kapela Djabe, ktorá patrí medzi európsku špičku vo world music, Matúš Jakabčic so svojou kapelou, levický klavirista Andrej Krajňák s Gabom Jonášom – ktorý tiež pochádza z okresu Levice a ešte nejaké dve miestečká sa mi nepodarilo zaplniť, pretože čakám, či sa mi náhodou nezadarí uloviť nejakú tú väčšiu rybu. Ale nechcem to zakríknuť, takže radšej budem o tom teraz ticho.

Čo pre teba znamená dobrá hudba? Čo ťa na hudbe upúta, aby si povedal, že je dobrá?
Ťažko sa na to odpovedá. Dobrá hudba – môžeš to brať tak, že je to hudba, pri ktorej sa ti dobre pracuje, dobre zaspáva, pri ktorej sa dobre sedí, pozerá do krbu a popíja whisky... Ale dobrá hudba musí jednoznačne šľapať – musí to byť prirodzené, nesmie tam byť niečo ako päsť na oko, nesmie to byť silené a musí byť v prvom rade zo srdca. Keď cítiš, že je to hrané zo srdca, tak pokojne prepáčiš, že sú tam nejaké technické chyby. Musí to byť úprimné.

A čo pokladáš za dôležitejšie vo vašej kapele: hudbu, texty alebo to musí byť v rovnováhe?
Samotné pesničky vznikajú tak, že najprv sú texty, teda najprv sú napísané básne. Máme od Joža Urbana texty, ktoré nikdy v živote neuzreli svetlo sveta, pretože sú písané na kadejakých účtenkách, záchodových papieroch, servítkach a podobných veciach, pochádzajú z časov, keď sme spolu brázdili bratislavské krčmy. Trochu odbočím: keď Jožko umrel, tak sa vyrojili zástupy jeho najlepších „kamarátov“, podobne ako keď Jaro Filip zomrel, hneď bolo tisíc jeho skvelých kamarátov. To spomínam len preto, že Jaro Filip tiež veľmi pomohol nám ako kapele, ktorá viac-menej pochádzala z jeho rodného kraja. Niekedy si on sám pýtal nové veci a už o dva dni to išlo v rádiu. Ani netreba strácať veľa slov o tom, čo to znamená pre kapelu, ktorá nemá ináč šancu dostať sa do rádií...
Tie naše pesničky vznikajú tak, že Juraj najprv príde s melódiou. My sa pred nahrávaním stretneme s Jurajom, preberieme, ktoré pesničky by mali šancu byť nahrané, nápad tam je, ale konkrétna verzia pesničky vzniká vždy počas štúdiového nahrávania. To ako to zahráme, musí vychádzať z textu. Teraz som si spomenul na historku, že Rado Tariška, zhodou okolností tiež občan okresu Levice, prišiel nahrávať saxofóny a nejako sme nemali pocit, že hrá presne to, čo by sme tam chceli mať, tak mu Juro hovorí: „Prečítaj si text!“ On si ho prečítal a potom to zahral hneď na prvý raz. Takže hudba musí odrážať texty.

Ako je to s tými CDčkami, dá sa k nim nejako dostať?
Pokiaľ by bol záujem, tak ich vieme napáliť. Bola urobená jedna séria – ten prvý album (Jablko) sme si na vlastné náklady urobili aj s potlačou, aj obalmi, ale na to momentálne asi nebude hlavne čas, keďže čas sú peniaze... Ak by sa podarilo dosiahnuť, aby sa tie nové veci sem-tam hrávali v rádiách, tak by som chcel urobiť reedíciu a poprípade aj premixovať niektoré veci.

Otázka na záver: všímaš si trochu, čo sa na našej hudobnej scéne deje? Kto ťa zaujal?
Slovenskú trochu menej, skôr českú. Určitú spriaznenosť, takú duchovnú a trošku aj muzikálnu, vidím v AG Fleku s Vlastom Redlom alebo aj v Buty. Hrozne sa mi páči MIG 21, ale ten starý, ten nový už menej. Ten starý – to je ohromná energia. Na Slovensku – tam by som skôr mohol povedať muzikantov, ktorých mám veľmi rád. Jana Kirschnerová a jej kapela je pre mňa maximum, čo môže byť, tí ľudia sa maximálne rešpektujú. Na druhej strane treba za tým vidieť aj to, že majú manažéra, ktorý jednoducho nepustí a potom si môžu dovoliť, aby tá kapela bola taká, aká je. Potom taký trošku nedocenený je trubkár Martin Ďurdina, ktorý hrával s kadekým od Jany Kocianovej až po O.B.D. Ak ti hovorí niečo meno Chet Baker – to bol trubkár, tak podľa mňa Martin je slovenský Chet Baker so všetkým, čo k tomu patrí, aj so štýlom života, aj s hraním, aj so spevom. Skvelí muzikanti sú napríklad Fuse Jazz z Trnavy. Na východnom Slovensku sa v 90. rokoch vyrojilo niekoľko kapiel: No Name sa mi čoraz viacej vzďaľuje, to už asi robia preto, že to tak musia robiť a IMT Smile uznávam preto, že podľa mňa vytvorili svojím spôsobom nový štýl a že sa ani veľmi nedali vykoľajiť z tej cesty, ktorou si zaumienili ísť. Ale na druhej strane – tí muzikanti, ktorí tam hrajú na šnúrach a albumoch, to je úplne iná trieda. Ak niekto má možnosť zaplatiť si Marcela Buntaja ako bubeníka alebo Oskara Rózsu ako basgitaristu a producenta, tak nech sa páči – je veľmi pravdepodobné, že to, čo sa natočí, sa aj bude predávať.

Ďakujem za rozhovor a pre prípadných usporiadateľov koncertov – kontakt na Františka Horvátha je 0905 499 894

kačica

Príbuzné články:
Malá exkurzia existenciou Exfónie

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu

Kategórie


Najnovšie komentáre