Piatok na Lodenici - 2.časť

Súťaženia bolo na jeden deň tak akurát a bolo na čase, aby na pódium vyšli prví hostia. Tým pádom v aréne začína hlavný program a moderátor večera Imro Dugovič ohlasuje prvú vystupujúcu skupinu.Priaznivcov country určite potešilo, že v hlavnom programe sa ako prvá predstavila skupina Country Team.

Ich vystúpenie som počul len spoza pódia, lebo aj keď sa to niekedy nezdá, aj redaktor potrebuje občas doplniť energiu. Priznám sa, že tvorbu tejto skupiny poznám len z festivalových vystúpení a v spojitosti s faktom, že tých vystúpení zatiaľ nebolo veľa, môžem napísať len niečo o reakciách publika. Tie boli podľa ohlasu na jednotlivé piesne celkom priaznivé a skupina sa páčila.

Po nevyhnutnej prestávke potrebnej na nazvučenie sa na pódiu začalo odhaľovať Torzo, nie však ženské lež svoje umenie odhaľovala kapela s týmto názvom. Z ich piesní na mňa vanul vánok nostalgie, no zďaleka to nebolo len clivé kvílenie nad „zašĺým mládím“.

Ako áno, ako nie, nadišiel aj čas prvej skutočne veľkej hviezdy piatkového programu, skupiny Nezmaři. Tí hneď od začiatku prebrali publikum z dumavej nálady navodenej Torzom. Tá však tiež neodmysliteľne občas patrí k folkovej a trampskej muzike, ktorá sa nikdy nestavala do role bezduchej hopsajúcej tanečnice, ale niesla v sebe aj odkazy udalostí a myšlienok, na ktoré by sa veru zabúdať nemalo. Predstavili sa piesňami, ktorými si dostáli svojej povesti, no kolísavími melódiami udreli aj na citlivú strunu. Vzápätí publikum zažilo príjemný šok, keď si kapela ako hosťa na pódium prizvala legendu , ktorej piesne už cca 40 rokov zaznievajú pri táborákoch v Čechách aj na Slovensku, Mikiho Ryvolu. O ňom snáď ani netreba nič písať, veď o legendách vie takmer každý. Po pár piesňach ktoré Miki zahral sám (spievala aj väčšina publika), sa k nemu postupne pridali aj Nezmaři, až napokon sa ich spoločné vystúpenie zmenilo na uctenie si pamiatky Wabiho Ryvolu, ktorý už žiaľ nie je medzi nami. Aréna sa postupne zapĺňala, keď zaznela legendárna Bedna od whisky, ktorú sme si zaspievali všetci spolu.réna bola vtedy už takmer plná. A nedalo sa inak Nezmaři a Miki, museli ešte pridať. Čo dodať, to si proste treba zažiť.

Po chvíľke sa na pódiu zjavila ďalšia kapielka čo už zopár rokov brázdi tramp-folk-country vody a je známa asi v každom festivalovom prístave a to Samson a jeho parta. Zimomriavky vystriedali rýchle rify a rytmy prevažne známych piesní, ktoré sa miestami zatúlali až do latina.

Lodenicu pomaly zakryl súmrak. Ľudia posilnení občerstvením a osmelení tmou, poniektorí povstávali a v kotli arény to začalo vrieť. No Samson neponúkol len bujarú zábavu. Aj nás pokolísal na vlnách kolísanky, ktorej názov som vydedukoval z jej vyborného textu a nazval som si ju „Katka“. Neviem či to bolo dramaturgiou, no ak hej tak to nebolo vôbec na škodu, že sa k Samsonovi pridal pesničkár a k tomu ďalšia legenda a to Slávek Janoušek (samozrejme, že to bolo dramaturgiou ). Zaspomínal si na svoju starú Škodu 1000 MB a posčitaval klonované ovce, v čom mu publikum výdatne pomáhalo. Slávek sa blisol nie len vtipom a inteligenciou schovanou vo svojich textoch, no predstavil sa aj hrou na Sitar, ktorú si priviezol zo svojich potuliek po Indii. Po jeho sóle sa k nemu znova pridal Samson s partou a spolu to napokon aj bravúrne dobojovali. Mimochodom, keď už píšeme o Samsonovi, treba pripomenúť, že na Lodenici pôsobí aj v roli moderátora a ide mu to celkom dobre.

Po Samsonovi, nastúpil ďalši ťažný kôň, skupina Kamelot, ktorá je pravidelným hosťom festivalu a boli ako vždy výborní. Publikum si prišlo na svoje a znovu si mohlo zaspievať staré známe hity. Čo však nasledovalo po tom?
Ako to pomenovať. Oni si hovoria Jumping Drums. Je pravdou že sady bicích na pódiu pod tlakom úderov poskakovali a publikum? To sa dostávalo do extázy. Po pár skladbách táto česká úderka pódium opustila, no súpravy bicích z malého predpódia nezmizli, čo naznačovalo, že ich etno, jungle, hard besnenie ešte bude pokraćovať. Ani sme sa nestihli prebrať z príjemných rán útŕžených po tomto zdrcujúcom útoku a už na pódiu stál Alan Mikušek. Priviedol zo sebou pána Kocmana a kapielku Marsyas a počastovali nás sériou spoločných piesní a na konci vystúpenia Alan sám aj zbierkou pomaly už tradicionálov z jeho stajne. Vystúpenie ukončil tým, že si na pódium ako hosťa pozval svoju dcéru, s ktorou dvojhlasne čisto a citlivo zaspievali spoločnú piesneň v angličtine. Jablko ani u Mikuškovcov teda nepadlo ďaleko od stromu.

Po vystúpení tejto slovenskej country legendy, znovu Jumping Drums ukázali čo v nich skutočne drieme. Excelentnými a dravými prvkami hry na bicie mnohých prekvapila najmä nežná časť tohoto „rytmostroja“, ktorá v ničom nezaostávala za svojimy kolegami. Po tomto nájazde, nastúpila poľská country kapela Honky Tonk Brothers, so svojim moderne pojatým, interpretačne vyzretým a technicky takmer bezchybným country. Táto skupina je uznávaná nielen v Poľsku, ale aj v Európe, kde úspešne brázdi festivaly a hrá po kluboch. S publikom nadviazali bezprostredný kontakt už pri prvých tónoch a vydržalo im to až do samotného záveru ich vystúpenia. Mnohým slovenským hudobníkom, hlavne tým, ktorí mali ešte dostatok síl vnímať kvalitnú zahraničnú produkciu, títo poliaci udelili lekciu z kompozície a dynamiky piesní. Tá je totiž v našich končinách ešte stále často sa objavujúcim výraznym nedostatkom väčšiny kapiel.

Na konci programu na pódiu zavládla priohňová romantika Nedvědoviek, v podaní jedného z ich autorov Františka Nedvěda a skupiny Druhé podání. Zahral svoje piesne, ktoré pomaly a dôstojne navodili nielen v aréne atmosféru pohody a kľudu výborne sa hodiacu do campu ukladajúceho sa ku spánku. Týmto bol program piatkového večera do dna vyčerpaný. Do stanu som vliezol s pocitom krásne prežitého večera a s radosťou, že som pre seba opäť objavil piešťanskú Lodenicu. Skúste ju objaviť aj vy. Na zavŕšenie festivalového leta, je Lodenica ako stvorená. Dobrú noc a dovidenia v sobotu pred hlavným pódiom.

Stano Kalman & Radiar

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu