Šou na štyri kilá, z ktorých vlastne dve neboli tak dôležité, alebo Vianočný Slnovrat v a-hačku 2009

 Ha-ha, to som celý ja...rozhodnem sa písať reportáž z koncertu, no v takom časovom odstupe, že si už nespomínam, kedy sa udial, hm (18.12.2009 - pozn.redakcie)! Pozval ma naň človiečik, ktorého som začiatkom deväťdesiatych rokov molestoval, by si spomenul na akordy k tej či onej piesni, ktorú napísal ako vtedy mladý, progresívny folkáč. Koľko mu v tej dobe vlastne rokov bolo?

26+, zaujímavé! Peter Michalovič, hoc v tom čase riadne pracovne vyťažený sa intenzívne so mnou stretal a vedno sa nám podarilo pár vecí oprášiť. Mimochodom, nebol jediný zo Slnovraťákov, koho som takto molestoval... Svoje si so mnou /i so svojou deravou pamaťou/ zakúsil aj Paľo Malovič. S Bacilom /Dušan Valúch/, Martinom Mašekom a ďalšími to bolo ľahšie...

No poďme spať k Petrovi.M.... Niekoľko rokov po mojich „žmýkacích procedúrach“ som sa s ním stretol na javištiatku U čierneho havrana, kde sme si po prvý krát zahrali verejne. Od tej doby som zriedka kedy chýbal na niektorom z Bratislavských koncertov, ktoré súviseli s Petrom /ktorý hrá sólo len zriedka, vlastne skoro nikdy a ak, tak so Slnovratom/. V posledných rokoch sa stalo milým /správne oprášeným/ pravidlom, že chlapci zorganizujú za rok aspoň jeden spoločný koncert /mimochodom s tým, o ktorom sa rozpíšem boli minulý rok dva, prvý bol na počesť oslavy jarného slnovratu, ktorý pripadol na 20.3./.

O Vianočnom folkovom dýchanku mojich dávnych vzorov, folkových polobohov som sa dozvedel vďaka už viac krát spomínanému Petrovi M, ktorý mi v jeden neskoro jesenný podvečer zatelefonoval, že vraj...čo robím vtedy a vtedy...a že ak nič tak by ma rád pozval do divadla A-HA, kde sa toho večera rozoznejú lutny všetkých zo Slnovratu. Diár sa nebránil, a tak som ponuku prijal. S radosťou!

Do Aháčka som pricupital rovno z robôtky, a tak s miernym meškaním /hral už môj pozývač/. Prisadol som si k Hanke Daubnerovej a hltal. Peter bol mizerne ozvučený a nebyť toho, že hral bezvýhradne piesne, ktoré poznám /“z mladosti“/ mal by som z jeho bloku, no priznajme...pomenej. Rovnaký deficit zvukový postihol aj Jula Kazimíra /od ktorého som akordy nikdy nelúdil, pretože ako jediný Slnovraťák si už v rokoch slávy združenia dal tú robôtku a spichol spevník svojich piesní do polovice osemesiatych rokov/. Julo hral vedno s Olom Lahkým /s ktorým tvorili kedysi duo/. So sviežim blokom prišiel  Martin Mašek, ten ma fest bavil! Ako jediný z chlapcov nehral výhradne trvalky, no prekvapil novinkami. Prekvapil a mňa, ako jeho fandu potešil. Martinova aura ešte hodný čas prerážala z pódia po tom, čo ho opustil a vystriedal ho /tuším/ Paľo Malovič. Paľo bol /tak ako vždy/ v pohode, totálnej! Nepripravený! Pokazil tuším všetky piesne, ktoré zahral. Pokazil? Vlastne nie... Lebo to čo sa pri iných pesničkároch dá označiť ako nezvládnuté, to sa u Maloviča presúva do škatuľky, /ktorá vznikla snáď iba v dôsledku jeho občasného hrávania/. Tú škatuľku by som nazval: Šou na štyri kilá, z ktorých vlastne dve neboli tak dôležité, a tak ich interpret „spontánne“ vypustil. Jeho komunikácia s Milanom Tedlom /s ktorým hral/ sa pre mňa stala komickou vsuvkou večera /zaručene improvizovanou/ s Mašekom u mňa bodovali 50/50.

Od začiatku večera viac krát z pódia zaznelo, že Ivan Hoffmann hrať tentoraz nebude...

Sprvu som myslel, že ide o strategický ťah zo strany réžie, aby trocha držali nás divákov v príjemnom napatí,  no ako sa postupne na pódiu menili hráči začal som o tomto fóre pochybovať. Ivan sutočne nehral... Juj, to ma mrzelo, bo práve naň som sa obzvlášť tešil. Prečo?! Proste si netrúfol... S týmito perfekcionalistami je to zložité... Kruci špagát tak mizerne by zaručene nevrzúkal ako P.M. Proste dľa mňa mal zbytočné strachy.. Hráčsky maratón ukončili /obligátne/ JFQ, teda Dušan Valúch, Kajo Svozil a Miloš Janoušek.

Po ale dvoch rokoch som sa v dôsledku toho dočkal /ixtej/, no stále vítanej reprízy Bacilovho Listu Ježiškovi. Hold som furt neukojený po tomto folkovom skvoste, ktorý autor odmieta hrať mimo Vianočného času. Ach tí dogmatici...! Kým som sa znova vnoril do šera decembrových ulíc položil som si vedno s mojimi dávnymi folkovými guru otázku Miloša J. „Čo nám prinesie nový rok...?“

Odpovedať na ňu som si netrúfol, no ako rodený, zdedený i vychovaný optimista mi nemohlo napadnúť nič iné než,  že všicko, po čom dieťa folku môže túžiť... Teda kopec koncertov, pozorných ušiek poslucháčov a občasný prelet dákej tej okolo plachtiacej múzy.

Had

Ak sa vám článok páčil, môžte ho poslať do vybrali.sme.sk alebo si prečítajte ďalšie články tohto autora.

Poslať autorovi správu