folk

Či si tramp či folkáč, na známosť sa dáva...
Zdravím priatelia. Rád by som sa vám predstavil a ukázal že existujem, že robím...a čo vlastne robím. Možno to vyzerá trošku narcisticky písať článok o samom sebe. Nuž, kažodpádne je to možnosť ako sa prezentovať. Začal by som tým, že sa volám Mário Drgoňa a študujem na konzervatóriu v Nitre herectvo. Už šesť alebo sedem rokov hrám na gitaru (Mám osemnásť rokov) a štyri roky som hrával tvrdšiu muziku, od čoho som upustil.

Na Vianoce to bude presne 20 rokov, čo hrám na gitare. A neviem to. 20 rokov, čo spievam. A neviem to. Za tie roky sa objavili obdobia, keď som si myslel že to viem, aj obdobia, keď som myslel, že to neviem vôbec.
Ale zistil som, že nie je vôbec podstatné, či to viem alebo neviem.
Podstatné je, či hudba vo mne je, alebo nie je. Veľmi dlhú dobu nebola. Naposledy som ju v sebe vnímal, keď som hrával v nemenovanej pop/rockovej kapele.

Hm, dlho som bojoval v sebe, čo a či sem popísmenkovať. Veď jasne, že najradšej by som si zvýšil návštevnosť vlastného portálu (otázkou je, či by sa ozaj zvýšila :-), ale to by som zase prihrával tím, ktorí sú pevne v tom, že nedokážeme folkcountry.sk a folk.sk spolu komunikovať, či dokonca spolupracovať. Myslím, že to nieje až také šedé :-)

Už niekoľkokrát v živote som sa stretol s názorom, že niečo ako slovenský folk vôbec neexistuje. Slovenský pesničkár sa tak trochu podobá na Yettiho – všetci o ňom hovoria, ale nikto ho nevidel. S tým rozdielom, že o slovenskom pesničkárovi nik nehovorí. Tak dovoľte, aby som pár viet povedal ja.

Letné festivaly...:) Návrat z nich býva skľučujúci. Sú tak krátke a tak silné zároveň. Vždy sa ma mocní ľahký šok, že som akosi málo som toho zažila, videla, počula, aj keď opak býva pravdou... Ten pocit sa jednoducho dostaví. V takom stave sa vešiam... na stránku festivalu a prehŕňam sa menami, ktoré mi ostali neznáme a pátraním zapĺňam tú prázdnotu. Takto som krátko po skončení minuloročnej Pohody objavila britskú pesničkárku Lou Rhodes, bola tam už vtedy a teraz bude opäť.

Tak som konečne doprogramoval a nahodil na Folk.sk čosi, čo môžme nazvať pokusnou fázou nového kalendára. V zmysle sľubov, ktoré sme vám dali keď sme spúšťali novú tvár tohto portálu má samozrejme ambície stať sa najlepším a najužitočnejsím kalendárom svojho druhu (pripomienky k nemu pokojne hádžte ako komentáre k tomuto článku). Lenže sa tie ambície dosť blbo plnia po nociach keď treba ráno vstávať do práce, tak sa vám ospravedlňujem za tú nie celkom stopercentnú robotu.

Stretli sa v uliciach Dublinu. On hral na gitaru ale predtým sa ešte trochu zadýchal, keď naháňal zlodeja, ktorý mu chcel ukradnúť beztak biedny zárobok. Jej sa páčila jeho pesnička a chcela mu prispieť, ehm, biednou sumou. On bol preto trochu nepríjemný - zdalo sa mu, že ho v tej chvíli celý svet bije. Opak bol pravdou.

Ktovie akoby sa príbeh posunul ďalej, nebyť jej pokazeného vysávača, ktorý jej on, čoby pomocník v otcovej dielni, prisľúbil opraviť. A tak sa stretnú opäť a je dosť bizarné ako idú mestom a ona ťahá za sebou ten elektrospotrebič ale film sa prehupne do správnej polohy keď navštívia hudobniny, kam si ona chodieva zahrať na klavíri a prvýkrát si zahrajú spolu jednu z jeho piesní a začnú spolu kamsi padať. Falling Slowly.

V posledných dňoch sa vo folkovej a trampskej komunite na Slovensku začalo živo diskutovať o výberových kolách festivalu Porta na Slovensku v roku 2008. Diskusie sa však dostali do takého štádia, že mnohí zo zúčastnených už stratili prehľad v tom, ktorá Porta je tá stará, ktorá je nová, ako sa volala stará a ako sa volá nová. Sám som sa teda podujal stručne vysvetliť celú problematiku v komentári k článku Slovenskou časťou legendárnej českej PORTY bude FOLKSCÉNA na portáli Folkcountry.sk. Po opätovnom prečítaní daného komentára som sa však rozhodol doplniť informácie a napísať o Porte na Slovensku trochu viac.

určite poznáte tie vtipy o rusovi, amíkovi a slovákovi v lietadle. zväčša ide o to, kto z nich je naj. kto z nich má najväčšieho, čo ja viem, medveďa v ZOO a kto z nich najďalej, čo ja viem, dovidí. napríklad.
tento druh vtipov ja osobne až na jednu výnimku príliš nemusím. poznáme ich všetci a každému je hneď jasné, že keď na ne dôjde, je to signál že zábava na večierku upadá a že sa už minula reč o babách a futbale.
skúste si však predstaviť, že sa takto v reáli stretnú traja ľudia a začnú sa prekrikovať v tom, kto z nich urobil viac – povedzme pre ľudstvo planéty zem.

Mám rád Mizantropove články. Dokáže pomenovať veci pravým menom tak, že takmer vždy mám neodolateľnú chuť pridať komentár ale takmer nikdy neviem čo by som ja ešte k tomu mohol dodať. Áno, také sú.Mám rád aj Caliho - je to kamarát, pesničkár a okrem toho sa snaží a robí dobrú vec. Lenže...