zábava

FestDobréBohunice zviditeľňuje Slovensko.

Už teraz sa tešíme na FestDobréBohunice 2012. Bude to 10-ty jubilejný ročník a už teraz vrabce na strechách čvirikajú, že hlavný organizátor, Ivan Cali Podolský bude programom šokovať v tom najlepšom slova zmysle. To boli posledné vety článku EURONICS Fest Dobré Bohunice 2011 cez TISÍC OČÍ, v ktorom som opísala rodinnú atmosféru  a hviezdny program na minuloročnom festivale.

Na hodine gitary malému Dominikovi vysvetľujem, kde nájde na hmatníku tón f2. Chlapča nevníma, díva sa kamsi dohora s neprítomným výrazom v tvári.
- Prepáč, Dominik, mohol by si nachvíľu prestať vnímať signály svojich priateľov z Marsu a otočiť sa ku mne?

Hodina gitary. Ja a dvaja osemroční muzikanti.
"Nabudúce si doneste svoje nástroje, doladím vám ich."

Obzrieť sa okolo seba, vidieť tváre spokojných ľudí, nadýchnuť sa, vo vzduchu cítiť vôňu tých najlepších langošov na svete, počuť spev, túžiť po každej troške vody, nechať sa obliať fešnými mladíkmi v hasičských vozoch. Byť na niečo cez 48 hodín súčasťou mesta.

Iste ste už videli nejedno video, kde bol do pôvodného deja nahovorený iný text. Keď zalovím v pamäti, ako prvá mi napadá séria rozprávok z cyklu A je to, ktorú nahovorili dvaja vtipní východniari. Pred pár dňami som dostal link na server humno.sk , kde sa autor Rado Ondřejíček pohral s časťou filmu Pád tretej ríše, v ktorom sa Hitler krátko pred ukončením vojny dozvedá, že už mu žiadne vojská neprídu na pomoc a skrátka, že je všetko v ......

Nové titulky však tomuto úryvku dodali úplne iný význam a fakt stojí za to si toto dielko pozrieť. Pripomeniem len, že s touto témou sa už úspešne pohralo aj viacero zahraničných autorov a linky na ich videá sú umiestnené v pôvodnom článku.

 Toto sa mi naozaj stalo... pri jednej z tých strašne dlhých prechádzkok Prahou. Ak si niekto myslí, že téma je folku a folkovej hudbe vzdialená, je na poriandom omyle. Jej hlavný protagonista totiž účinkuje skoro na každom F&T&C&BG&SP&ČP&W festivale...

Ďeň prvý.
Do dažďa vyhrnutá kapucňa a vonku sneží. Či čo... Dobré skóre na stredu, dopravná zápcha trvá iba pol hoďku. Zvoní telefón a v ňom cudzí ženský hlas, čo po mne chce rodné číslo. Sanitka práve zrazila cyklistu, oblial som sa kávou a na dôvažok sedím uprostred miestnosti, v ktorej je priveľa kvetov. Vyhýbam sa odpovediam a myslím na knihu, ktorú som v dočítal v aute. Nevydarený záver to bol. A ešte na vybitú baterku v hodinkách.

Sedeli sme si takto v kaviarni s jednou českou pesničkárkou, pili sme kávu a písali pesničku. Taký nasprostastý, sebaironizujúci kuplet o pesničkároch.
V každej slohe sme chceli mať popísaný iný „druh“ pesničkára.
Od zamilovaných romantikov, cez depresívnych „temnomilov“, humoristov, výletníkov, snílkov a protestantov až po hĺbavých filozofov a melancholických podivínov. Pesničku sme samozrejme nedopísali. Že prečo?

určite poznáte tie vtipy o rusovi, amíkovi a slovákovi v lietadle. zväčša ide o to, kto z nich je naj. kto z nich má najväčšieho, čo ja viem, medveďa v ZOO a kto z nich najďalej, čo ja viem, dovidí. napríklad.
tento druh vtipov ja osobne až na jednu výnimku príliš nemusím. poznáme ich všetci a každému je hneď jasné, že keď na ne dôjde, je to signál že zábava na večierku upadá a že sa už minula reč o babách a futbale.
skúste si však predstaviť, že sa takto v reáli stretnú traja ľudia a začnú sa prekrikovať v tom, kto z nich urobil viac – povedzme pre ľudstvo planéty zem.