Folk.sk

Večernica je pozoruhodný mestský festival, ktorý je vo viacerých smeroch naozaj výnimočný. V prvom rade je to asi počasie. Tri roky po sebe sa presne v deň konania koncertu počasie umúdri, oteplí sa a večer vychádza mesiac ako koleso od voza. Druhým neobvyklým faktom je, že tento festival v plnej miere hradí mesto Žilina. Rozpočet festivalu nemá príjmovú stránku, teda vstupné sa nevyberá. Mesto proste svojim obyvateľom ponúka grátis dobrú muziku. Takisto nie celkom obvyklé je to, že Večernica je veľmi príjemná aj pre muzikantov. Patrí proste medzi tie festivaly, kam radi jazdíme. Na pozvanie odpovedáme kladne skôr, ako sa rozpráva o peniazoch. Pre úplnosť dodávam, že odmenou pre muzikantov bola náhrada pohonných hmôt, skromné, ale príjemné občerstvenie, milé prijatie od organizátorov aj od publika a vo väčšine prípadov aj veľmi dobrý zvuk.

Neviem si ani predstaviť, že by sa tá skupina muzikantov na čele s Dušanom Franců volala ináč. Už dávno ktosi povedal, že ich muzika ‚cinkotá‘. Dnes, po desiatich rokoch jej pôsobenia na folkových pódiach si dovolím tvrdiť, že cveng má už aj samotný názov kapely.

Netrúfam sa postaviť do pózy reportážneho pozorovateľa, ale ako jednému z poslucháčov aj situačných účinkujúcich mi pripadla neprikázaná povinnosť niečo o tom napísať... PH

Zo začiatkom školského roku, ktorý bol úspešne otvorený, sme aj my odštartovali jesenné kolo nášho klubu Fontána. Ako účinkujúci, boli pozvaní: Robo Hulej z Nižnej na Orave, známy to lev folkových klubov a mladá skupina Totem z Dolného Kubína. Keďže chodíme do zamestnania, príprava javiska klubu sa odohráva v poobedných hodinách asi tak tri hodiny pred akciou. No Robo nás predbehol a netrpezlivo prešľapoval už hodinu pred príchodom nášho organizačného štábu, aby mohol rozbaliť svoj hudobný inštrument tzv. sladké drevo a taktiež aby mohol neskôr záujemcom ponúknuť svoj nový CD nosič.

Po kapitolke o výzore sa dostávame k chuti. Každý, kto si dal tú námahu niečo zložiť a nahrať to, chce, aby to znelo čo najlepšie. Nie každý má dosť peňazí na to, aby si zakúpil špičkový nástroj alebo ozvučovací zosilňovač-kombo. Práve pre tých, ale aj pre tých čo by nato teoreticky mohli mať sa vymysleli efektové zariadenia - efektory. Podobne, dnes v dobe počítačov používame samostatné jednotky (s vlastným sieťovým napájačom), alebo využívame software aplikácie na PC.Efektové zariadenia sú tým zvláštne, že ich možno teoreticky vymyslieť a vyrobiť nekonečne veľa. Otázka by mohla znieť: načo? Odpoveď je, že sú muzikanti, ktorí sa snažia preraziť práve svojským zvukom a k tomu potrebujú svojské efekty. Je pravda, že to už je hranie o zvuku a nie o hudbe. Vo folkovej hudbe sa našťastie tieto veci nepoužívajú v prehnanom množstve, väčsinou s mierou, ale v iných hudbách, napr. tzv. elektroakustickej štúdiovej, alebo u niektorých kapiel typu Pink Floyd je cítiť doslova až prebytok efektov, ale sú použité zámerne, a je to podľa mňa istý prejav technologického snobizmu.

Neviem, či vybudený poslednými článkami na folk.sk,spomínajúcimi narodeniny tohto magazinu, alebo z čírej nostalgie, ale načrel som do útrob svojich súkromných adresárov vo firemnom počítači a našiel som úplne prvú verziu stránky. Informácia na nej uvádza, že bola založená 1.augusta 2000,ale oficiálne spustená do prevádzky až 1.septembra 2000 a podieľali sa na tom dvaja členovia folkového združenia Efko - ja, a Janka. Nápad urobiť takéto niečo na mňa prišiel zčistajasna, pravdepodobne vyvolaný neustálym browsovaním po českých folkových stránkach a nariekaním nad tým úbohým, čo slovenský "folkový internet" v tej dobe poskytoval. Rozhodol som sa konať, a to čo najrýchlejšie, skôr než túto "lukrativnu" doménu nezaregistruje nejaký kovboj, čo raz za polrok zorganizuje country bál v dedinke XY.

Petra Lachkého poznám asi osem rokov, čo je tretina jeho doterajšieho života. Mala som (a mám) možnosť sledovať jeho vývoj osobnostný, ako aj hudobný. Oba tieto aspekty sú však prirodzene prepojené, preto je dosť obtiažne písať o ňom výlučne ako o hudobníkovi- folkovom pesničkárovi, aby som bola presná. Snáď bude vhodné, aspoň v skratke, spomenúť cesty- stupienky, po ktorých sa dostal k momentálnemu vrcholu, za ktorý osobne považujem svojpomocne nahraté CD „V krajine“.
Začínal ako mnohí iní: počúvaním Nedvědov a na prvom „vesle“ (čo je názov pre na prvý pohľad nefunkčnú gitaru, ktorá je schopná vylúdiť zo seba počúvateľné zvuky + sa dá ako tak naladiť) si donekonečna hrával ich songy. Neskôr k nim pribudli mená ako:Jarek Nohavica, Vlasta Redl, Karel Plíhal, z kapiel: Kamelot, Framus 5, „Floydi“...

Počas tohoročnej Lodenice sa Petiar a Radiar okrem iného venovali obsluhovaniu fotoaparátu. Keďže zatiaľ nemáme digitálny fotoaparát, tak sme si na fotky museli chvíľu počkať. Ale trpezlivosť bola odmenená a niekoľko snímkov vám tiež prinášame.

Ako ináč, vo štvrtok, trinásteho septembra 2001 o 19:00 sa konal premiérový koncert skupiny Štvrtok Trinásteho, v malej sále Domu kultúry v Bratislave-Ružinove. Na tento koncert som sa tešila už preto, že v tejto kapele hrajú už vám na tejto stránke známe tváre, ako Rado "Radiar" Tiňo a Peter "PH" Humeník. Takže moja zvedavosť ma dotlačila až do stredného radu v malej sále.

Počas prázdnin som si dovolenku bral len sporadicky, po niekoľkých dňoch, aby sme s kapelou o víkendoch mohli hrať na festivaloch. Po dovolenke som teda siahol až v septembri. Vybral som sa s rodinkou k bratovi do Pardubíc. Využil som túto príležitosť a dohodol si stretávku s Víťom Troníčkom, (lídrom Poupat), a doniesol mu materiál z tlače o festivale Letokruhy, na ktorom sa u nás v Liptovskom Mikuláši zúčastnili.